Idem s kožou na trh

Idem s kožou na trh

Volám sa Lucia, mám 35 a tretí rok  striedavo žijem na Azúrovom pobreží a v Paríži. Pár dní v mesiaci trávim pravidelne v metropole sveta, na ktorú dohliada hrdá Eiffelova veža a pár dní medzi mestami Cannes, Nice a Antibes. A nemôžem vynechať Monacké kniežatstvo, kde som už pomaly ako doma, o čom svedčí aj prekrásna obálka s pozvánkou na Lady business meeting od monackej princeznej Charlene, ktorá mi včera pristála po prvý krát v schránke, ale o tom niekedy inokedy….

 

Život som zmenila pred skoro troma rokmi, keď som ukončila spoluprácu s jednou medzinárodnou korporáciou a odišla z miesta, z ktorého sa “že vraj”, podľa mnohých reakcií okolia, neodchádza. Ešte dodnes si mnohí ľudia myslia, že ma vyhodili, čo ma istú dobu mrzelo. Dnes sa nad tým už len pousmejem. Rozhodla som sa vymeniť “teplé miestečko” za šialenú jazdu na húsenkovej dráhe, ktorú keď dnes spätne prehodnocujem, tak som rada, že stojím pevne na svojich nohách a so vztýčenou hlavou sa pozerám vpred.

Presťahovať sa do Francúzska a skúsiť podnikať v niečom vlastnom bol môj tajný sen. Sen, ktorý som odkladala pre mnoho dôvodov, ktoré sa mi v danom okamihu zdali tie správne. Dnes, po takmer troch rokoch plnenia si tohto sna, konštatujem, že cesta za vlastným snom je náročná (vo všetkých smeroch), brutálne stresujúca, ale aj veľmi obohacujúca a poučná. A moje rozhodnutie vôbec neľutujem, napriek tomu, že to je celé sto krát náročnejšie, ako som si myslela.

Vo Francúzsku som vyrastala, keďže je moja mama Slovenka a otec Francúz. Bolo pre mňa len prirodzené vrátiť sa do kraja, kde som vyrastala na pesničkách od Jordyho „ he je suis un bébé“ a na seriáli pre teenagerov „Helene et les garcons – Helena a chlapci“ . Hovorí sa, že deti z medzinárodných manželstiev nie sú nikdy doma v jednej krajine. Niečo na tom bude. Už ma to príliš ťahalo späť. Tak dnes som tu, uvidíme na ako dlho.

Je toľko smutných i veselých historiek, ktoré ma sprevádzali na mojej ceste za šťastím. A čo nového, veselého a šokujúceho ma ešte čaká?

O tom všetkom Vám chcem postupne porozprávať, keď budete niekde sedieť pri kávičke a relaxovať. A mať minútku na preklikanie si mojich riadkov a obrázkov.

Tento blog, alebo skôr naše príbehy ( áno v tíme nás je viac), vo Vás možno prebudia chuť navštíviť túto krásnu krajinu a možno budete pritom chcieť využiť naše služby ako sprievodcov či delegátov. Stačí nám napísať, kedykoľvek budete potrebovať pomoc s ubytovaním, plánovaním zájazdu alebo s čímkoľvek vo Francúzsku. Azur style je druhý rok na trhu a  že to robíme správne ste ocenili 2000 lajkami na Facebooku. 2000 palcov hore za odvedenú prácu je veľká motivácia pre ešte lepší výkon. Pracovať s ľuďmi a pre ľudí je asi to najnáročnejšie povolanie. My máme však šťastie, že si sem chodíte odýchnuť, spoznať nové veci a my Vám v tom vieme pomôcť, preto sa vždy teším na nové skupiny, rodinky, babské jazdy a školské zájazdy.

Ďakujem vám, čo mi dodnes píšete. Každého jedného si pamätám a vždy keď odchádzate, dávam Vám kúsok mojho srdca. Ďakujem.

Ako vnímajú Francúzi slovenské Vianoce a ako som vysvetľovala môjmu francúzskemu partnerovi, prečo nám pláva kapor tri dni vo vani, Vám napíšem už čoskoro.

Príjemný deň!

Lucia Azúrová